eva26

Vzdy som milovala filmy a knihy, proste svet tych roznych pribehov. Po case som skusala pisat svoje vlastne pribehy a zistila som, ze mi to celkom ide :-) Mozno si po case skusim urobit kurz pisania scenarov, rezirovania filmov. Viem, ze to je velky sen, no mam tolko napadov a nic za to nedam, ked to skusim. A ked sa to nepodari tak budem cestovat a mozno pridem na nieco menej strelene... :-)

Je zname, ze som sem prisla koli sestre, ale jednym dovodom bola aj moja zlozita rodina. Nebolo lahke zit s mojou mamou, ktora vidi na zivote viac tych horsich stranok ako tych dobrych a to ju robilo nahnevanou kazdy den. Jeden dovod preco je taka, je moj brat ktoreho laskou su uz dlhe roky automaty a prehra vsetko co zarobi. Zije stale s nasimi, no zadarmo, aj ked mama hovori, ze uz sa polepsil, ale ja tomu neverim. Za poslednych 10 rokov sa nedokazal zmenit, dokonca sa aj ozenil a narodila sa mu dcera, ale ani to nepomohlo. Je to dobry clovek, ale je chory a ked si nechce pomoct sam, kto moze? Casto sa ku mne spraval tak akoby som bola neschopna nieco dokazat a vlastne mama sa ku mne chovala casto tak isto, ku vsetkym nam, aj preto sestra odisla do Anglicka a ja nasledne. Niekedy je nam luto, ze sme nic neurobili preto aby boli stastnejsi, ale snazili sme sa, no nepomohlo. Moj tatino, ktoreho velmi lubim, je chory - epilepsia - a z liekov sa postupne z neho stava niekto iny - nahnevany clovek. Ale mama sa o neho vela rokov starala, tak za to ju obdivujem. Nemala som doma zly zivot, mala a este stale mam svojho skveleho druheho brata, jeho zenu a synceka. Aj moj neporiadny brat ma zenu, ale ta nechce mat s nami nic spolocne a nedovolila a stale nedovoli vidiet jej dcerku, moju neter a maminu a tatinovu vnucku, preto aky je moj brat. Mam aj vela naozajstnych kamaratov, s ktorymi som prezila cele detstvo a pubertu a super deduska, ktory pre mna urobil v zivote vela. Ja milujem vsetkych clenov mojej rodiny rovnako aj ked niektori su taki aki su... Chybaju mi, no nemohla by som tam zit a pocuvat stale hadky a vycitky. Som tu s mojou sestrou, jej krasnou dcerkou a super muzom a stale rozmyslame, co urobit pre svoju rodinu, aby boli stastnejsi... Vzdy si predstavujeme, co vsetko by sa dalo, keby sme mali peniaze, lebo chceme ci nechceme, zivot je o peniazoch, a ked chcete dat niekomu lepsi zivot alebo zdravie od lekarov, musite len platit...

Cornwall sa nachadza na juhozapade Anglicka. Co som pocula, vraj je to jedna z najkrajsich casti tejto krajiny. Ja som inde zatial nebola, ale je velka pravda, ze je tu naozaj krasne. Je tu ocean a obrovske mnozstvo krasnych pieskovytych plazi. Najznamejsie mesta su tu asi Newquay a Truro. Ja zijem blizko Trura a poviem vam je to uzasne city. Je tam obrovska katedrala a je to velmi moderne mesto. Najdete tu vsetko a je tu taktiez super skola, kde som zacala s mojou ubohou anglictinou a teraz uz je na celkom slusnej urovni:-) Je tu krasna priroda a tu v Cornwalli je asi najvacsia farmarska oblast z celeho Anglicka. Ocean je tu krasny a cez leto je to tu ako v raji. Mam toto miesto rada...

Ked som sem prisla, bola som ovela naivnejsia ako som teraz. Myslela som si, ze tu je zivot ovela lepsi ako na Slovesnku. V istom zmysle ano, ale od problemov proste nikde neutecies. Zivot by nebol zivot keby neexistovali aj tie horsie stranky. Kazdy to zaziva, kazdy den. Prezila som tu aj pekne dni, aj v tejto rodine. Vela som sa toho naucila o farmarceni :-) A kazdy ma niekedy zly den, tak si to vylieva na inych aj ked by nemal, ale po pravde, vsetci sme taki. Proste treba brat zivot taky aky je a uzivat si. Zivot je zlozity iba podla toho ako ho zijes. Ak myslis pozitivne, zivot sa zda ovela jednoduchsi, treba si brat zo vsetkeho ponaucenie z jedneho dna a tak zit lepsie ten dalsi. Zivot je krasny a to nehovorim preto, ze som v zivote bola vzdy stastna. Vzdy som mala vlastne viac tych ciernych dni ako tych ruzovych, no stale verim, ze raz bude viac tych ruzovych... Ked stretavate novych ludi a este k tomu v cudzej krajine, vela sa tym naucite o ludskome dobre aj zle. Tak to proste chodi, ja si myslim, ze kazdy by sa mal odhodlat urobit nieco, co chce, aj ked to nevide uplne podla jeho predstav, ale nieco si z toho odnesie do dalsich dni...tak ako ja :-)

Viete ako som si myslela, ze so sestrou nam to bude klapat a je nam sudene zostat spolu... Hm, bola som tym prilis posadnuta. Ona je proste starsia a casto mi nerozumie. Ona mi vela pomohla v zivote, ale ten cas co sme neboli spolu, som si myslela, ze sme rovnake, ale nieje to tak. Mozno sa podobame vyzorovo, ale kazda sme ina. Ona ma ine plany v zivote a ja som sa rozhodla, ze si pojdem vlastnou cestou a nebudem uz na nikom zavisla ako som bola tu na mojej sestre. Uvidim, co mi inde zivot prinesie.

Tak toto su moje posledne dni tu. A to si este uzivam trpke chvile s deckami a Ingou, lebo Janet a Chris su v Irsku na 3 dni, lebo mali 10 rokov vyrocie. Tak hned ako pridu - ja odchadzam!

Tu na farme mam volno dva dni v tyzdni. Z toho som najprv bola jeden den u Macy a druhy v skole, kde som si nasla vela kamaratov, hlavne Slovakov. Uz som urobila aj prvy test! Tie dva dni su jedine, kedy sa dostanem prec z farmy, lebo tu nemozem cez tyzden ist nikam, len ked mam volno. V tejto dedine su ani neni mladi ludia, tak som tu opustena ako kol v plote. No dlho uz nebudem... :-)

Zaciatkom decembra mi rodina z Farehamu poslala e-mail: "We are sorry, but we don't need you anymore" Bolo to ako by mi dal niekto facku, ja som sa tam velmi tesila! Dokonca som si nasla kamosku Evku na nete, ktora tam robi a ja tam teraz nepojdem? Rozmyslala som aj nad tym, ci zostat na tejto hroznej farme alebo zacat hladat nieco nove... Rozhodla som sa pre tu druhu alternativu. Po case som si naozaj nasla novu rodinu, ktora sa mi zdala velmi fajn, no stale som bola smutna pre tu prvu, bolo to nefer. No ale verte ci neverte, tato nova rodina pochcdza z mesta Waterloville, co je blizko Farehamu! Takze osud predsa len chcel aby som tam sla! Vybavovanie a telefonaty s rodinou boli zdlhave, no pocase mi oznamili, "Chceme ta" tak som bola velmi happy a radsej som si rychlo sla objednat listok na autobus! :-) Tak teraz uz to mam iste! Verim, ze tam mi bude lepsie!

Po pol roku som sa rozhodla, ze chcem ist niekam kde sa nebudem tolko nervovat.Proste mam toho plne zuby. Zacala som hladat novu rodinu - tajne, Janet a Chris nevedeli. Presla som vela au-pair stranok na internete, no natrafila som na www. aupairworld.com a to bolo to prave. Nasla som si super rodinu z Farehamu, co bolo asi nejako v oktobri. Velmi som sa tesila, no musela som to povedat Janet a Chrisovi, coho som sa velmi bala, neviem preco, asi som si myslela, ze budu nahnevani a zneprijemnia mi zivot, ale mylila som sa... Pochopili ma a priali mi vsetko dobre. Tak bola som stastna a pocitala dni kedy odidem. Vedela som, ze Vianoce stravim s Macou a 2 januara 2006 mozem pocestovat do Farehamu! No ale osud to zariadil inak...

Janet matka deti nepracuje, lebo sa stara o farmu, takze je doma, ale nie casto lebo ma vela prace na farme aspon cez den. Je mila a zo zaciatku mi pomahala s detmi, no po case ked videla, ako sa chovaju, tak ju to uz asi omrzelo a zacala do vsetko nechavat na mna, uplne do slova, ze ona deti skoro ani nevidela a nechavala ich na starosti mne. Babysitting mavam kazdy den lebo ona si chodi po cluboch alebo kamaratoch. Ingu jej mamu som mala zo zaciatku velmi rada, ale ta sa zacala po case chovat ku mne ako k sluzke a tie jej maniere, ako: tamto musi byt takto a nie inak! Proste ako 80-rocna zenska. Najlepsi clen rodiny je tu otec rodiny Chris. Ten bohuzial chodi kazde dva tyzdne do Londyna pracovat a zarabat pre jeho zenu a deti, ktori teda maju taku disciplinu v poriadnom minuse. Aspon on ked je doma, tak decka sa chovaju lepsie lebo on ich vie vzdy dobre skrotit a ako sam hovori: "Are these children mine?" On je jediny, ktory sa tu fakt o mna stara a zaujima ho ci som v poriadku a ci ma nieco trapi. Rozprava sa so mnou o vsetkom, je velmi otcovsky. Je to byvaly major, tak on nieco vie o zivote. Naucil ma vela veci. No ale decka disciplina sa tu stale nezmenila. Chris a Janet ocakavali, ze tu zostanem aspon 2 roky, no ale sorry but I can't!

Do Anglicka som pricestovala 7. juna 2005, tak uz je to skoro 7 mesiacov. Dovod bol ten, ze tu v Cornwalli zije moja sestra, ktora sem odisla pre deviatimi rokmi a robila au-pair, no co kde sa vzal tu sa vzal, nejaky anglican menom Richard a nastala laska. No nasi neboli nadseni, ked po case prislo svadobne oznamenie, ze ako si ta nasa Maca moze chciet zobrat nejkeho anglicana a nie poriadneho slovenskeho chlapa. No ale ako vidiet tak im to klape a mimochodom, nasi ho maju radi, je super. To bolo len z toho prveho prekvapenia. Ja som mala 10 rokov, ked odisla a bola som velmi smutna koli tomu, lebo ona bola moja naj segra. Po case som si predsavzala, ze aj ja pojdem do Anglicka! Hned ako skoncim strednu skolu! No a som tu... Hm... Cele tie roky, co som mala v hlave, ze ja pridem za mojou sestrou a budeme spolu, otvorime si raz nejaky spolocny sestersky podnik... Proste take detske sny. Ja som si totiz myslela, ze v Anglicku sa zije ako v raji a ze tu clovek moze vsetko... Haha, dalsie detske sny. Veru ten hlavny dovod bola moja o 10 rokov starsia segra, no viete ako - 10 rokov je celkom velky rozdiel... Segra - Maca mi v jeden den zavolala, ze mi nasla pracu au-pair a ja som bola velmi happy a nemyslela na nic ine ako uz len urobit maturitu a pocestovat prec... 6. juna som opustila svoju rodinu, kamaratov a nastupila na autobus smer England. Bola to dlha cesta - 24 hodin do Londyna a odtial este 9 hodin sem do Cornwallu. Prve dni tu boli uplne super, stravila som ich totiz u segry, lebo do prace som mala nastupit az o tyzden neskor. Chodili sme na plaze, po vselijakych super miestach a ja som si myslela waw ake super byt v Anglicku...

Tymto sa chcem podakovat Evke znamej ako Evisko, ze ma oboznamila s tymto blogom, tak sa mozem podelit o skusenosti a zazitky. Ked ste v cudzej krajine, potrebujete sa niekomu vyrozpravat, aj ked to len natukate do pocitaca a neviete, ci si to niekto precita...

Po tyzdni ma Maca zaviezla na farmu do malickej dedinky zvanej Ladock co je od nej asi hodina cesty. Ked ma brala cez tie hrozne uzke cesticky kde naokolo len same stromy a akoby koniec sveta, kde sa vzala tu sa vzala moj buduci domov zvany Woodland Valley Farm. Na prvy pohlad sa mi to zdalo ako kopa bordelu v celkom peknom a velkom dome. Ked som prvy krat stretla Janet, pripadala mi dost stara, lebo bola neupravena v nejakych farmarskych veciach. Ale bola mila. Po case som sa zoznamila s jej mamou Ingou, ktora je povodom nemka a zije tu s nimi tiez. Po case prisli domov aj ti mali dvaja diabli zo skoly zvani Felicity(8) a William(7). Na prvy pohlad vyzerali ako dvaja anjelici. A to som este nestretla tu najmladsiu Jackie(3), ktora ma od zaciatku neznasala a vzdy ked som sa k nej priblizila, tak kricala "GO AWAY!" Prve dni som si dobre poplakala, lebo som si proste nemohla zvyknut na to, ze som v cudzom dome, aj ked Janet a Inga boli velmi mile. No s deckami to prve dni islo celkom dobre, lebo som bola nova a asi nechceli vyzerat ako hlupe deti, no po case sa ukazali v tom naj svetle! Pre nich je problem, vstat z postele a umyt sa, mat ranajky a obliect si skolsku uniformu. Len kopa kriku a hadania s nimi kazde rano. Potom ist s nimi do skoly na bicykloch, co je dalsi problem, lebo oni musia medzi sebou zavodit, kto bude prvy, a ak jeden je prvsi tak zacne vrestat na prostriedku cesty, ze on alebo ona nikam nejdu, ze on chce byt prvy a tak... Tak si predstavte, ked ste za niekoho zodpovedny na ceste, kde chodia auta a jeden je kdesi daleko v predu lebo nechce cakat a toho druheho musite presviedcat, ze nieje dolezite, kto je prvy... Potom ked musim ist pre nich po skole, je to to iste... Ked im robim veceru tak ti pridu a zacnu vrieskat, ze oni su hladni a chcu jest right now! aj ked este vecera nieje hotova. Alebo ked im povies aby upratali hracky po sebe tak je to take zlozite, ze ti hodinu vrieskaju a potom ked uz fakt na nich navrieskas, co inak nieje pre mna prijemne, ale inak sa to proste neda. Alebo rano ked im upratujem izbu tak najdem pod poduskami papiere od cokolad, keksov, ktore od niekal zobrali a to je asi kazdy druhy den. Hovoria mi ze som idiot, stupid, ... Takze aj take deticky sa najdu. Prve dni som bola nestastna, ze decka ma nemaju radi a chovaju sa ku mne tak ako sa chovaju a dost som sa naplakala, no sestra mi dala radu: "Ty nemusis byt s nimi kamaratka, rob si svoju pracu" A mala pravdu. Po case som uz nebola taka bojazliva a bala sa povedat ich rodicom ako sa ku mne spravaju, lebo som si myslela, ze mi neuveria. No nastastie som sa odhodlala a po case sa to zlepsilo a celkom sme si na seba zvykli, dokonca aj ta najmladsia ma uz ma rada. No ale su stale chvile, ked na seba hukame, teda z mojej strany je to ako: "Milacik, mozes si plakat a skriekat kolko chces, mna to nezaujima, ja si idem robit svoje a ked sa ukludnis tak potom sa porozpravame" A tak to tu asi funguje...